heaven of infinities

 

"One choice can transform you. Pass initiation. Do not fail... Thrilling urban dystopian fiction debut from exciting young author.

 In sixteen-year-old Beatrice Prior’s world, society is divided into five factions – Abnegation (the selfless), Candor (the honest), Dauntless (the brave), Amity (the peaceful), and Erudite (the intelligent) – each dedicated to the cultivation of a particular virtue, in the attempt to form a “perfect society.” At the age of sixteen, teens must choose the faction to which they will devote their lives. On her Choosing Day, Beatrice renames herself Tris, rejects her family’s group, and chooses another faction. After surviving a brutal initiation, Tris finds romance with a super-hot boy, but also discovers unrest and growing conflict in their seemingly “perfect society.” To survive and save those they love, they must use their strengths to uncover the truths about their identities, their families, and the order of their society itself."

Táto recenzia obsahuje spoilery a je určená pre tých, čo knižku už prečítali!

Už dlho som chcela patriť do fandomu tejto série. Ale až teraz sa k nim pridávam tak oficiálne. Aj tak si pripadám nejak zaostalo. Všetci túto knižku mali za sebou už dávno, no ja som ju dočítala až pár týždňov dozadu / k recenzii sa dostávam až teraz /. Ale som na seba istým spôsobom hrdá, že som ju zvládla. Najprv som sa bála tej dĺžky - predsa len takmer 500 strán čistej angličtiny je náročná vec... Musím priznať, že miestami som mobil - skade som to čítala v epub formáte - aj odložila, lebo som mala toho dosť a už som proste vedela, že nateraz stačí. Možno kebyže to čítam po slovensky, tak sa od nej neodtrhnem. Ale v tomto prípade to šlo, čo ma trochu mrzí, lebo som si myslela, že ju prečítam rýchlo. Ale naopak, trvalo mi to práve nie najkratšiu dobu...

Po takomto úvode to možno vyzerá tak, že sa mi to proste nepáčilo. Ale nie je to tak. Nápad je úžasný. Systém frakcií, rozdelenia spoločnosti, poriadku, takej nejakej... čistote toho sveta. Každý / no dobre, až na pár výnimiek / niekam patrí. Námet v dnešnej dobe nie je celkom originálny, mám pocit, že teraz sa to s tými dystopickými príbehmi celkom preháňa. No autorka tam vniesla niečo svoje, čo Divergenciu odlišuje od iných kníh. Možno to bude práve tým systémom? Testovaním? Odlišnosťou niektorých obyvateľov? Väčšina ľudí to porovnáva s The Hunger Games. Áno, určitá podobnosť tam je. Ale to sa dalo čakať - veď patria k tomu istému žánru. Musím uznať, že na konci, pri tom, ako Tobiasovi vstrekli to sérum, "vďaka" ktorému nespoznal a chcel zabiť Tris, sa to až moc podobalo na pretvorenie Peetu v Sídle. Pravdepodobne toto mi tam najviac vadilo, ale iné podobnosti som dokázala prekusnúť. Mám pocit, že akcie a romantiky tam bolo v podobnom množstve. Ale zdá sa mi, že v prvej časti prevažovala tá akcia, v druhej polovici zas romantika. Presne tak sa mi to však páči. Nachádzali sa mi tam aj momenty, keď som mobil nemohla pustiť z ruky, nech sa okolo mňa dialo čokoľvek, ale väčšinou som to až tak neprežívala. 

Až na koniec. Posledných sto strán som proste... nemohla. Ako si to tá Veronica predstavuje, že zrazu pozabíja tretinu postáv? Ak sa pýtate, áno, najväčší spoiler celej série viem, takže nie som prekvapená jej schopnosťou odrazu odstrániť niekoľko ľudí. Ale tak aj vďaka tomu som bola úplne vynervovaná, kto bude ďalší. Smrť Trisiných rodičov a Willa ma dostala, úplne. Po prečítaní tých pár viet som chvíľu na displej len tak zízala s otvorenými ústami. Ako vážne?! Milovala som ich a oni sú len v prvej knihe? Až ma prekvapovala Trisina reakcia, ja by som.. to nedokázala. Áno, je pravda, že ani jej to nebolo jedno, ale ja by som tam hádam skolabovala. Neviem čím to je. Ale zas, je pravda, že som štvrtine opisov a slov nerozumela, takže mi kúsok jej reakcie mohol uniknúť... Myslím, že si to niekedy re-readnem po slovensky. Inak som bola zo záverom spokojná. Jasné že som vedela, že Tobias ju nesklame a proste sa z tej simulácie nejak dostane. Možno by ma však istým spôsobom potešilo, keby nie, lebo by som to neočakávala. Ale je pravda, že autorka by to potom musela vyriešiť nejako inak a bolo by to už vážne zložité.

Čo sa týka postáv... Všetci si ma získali. Aj tí záporní, aj kladní. Mne sa však zdá, že by sa všetci dali rozdeliť presne do tých dvoch skupín - dobrí a zlí. A to sa mi až tak nepáči. Nie je to nejaký obrovský problém, ale tak... Nikto na svete nie je ani úplne skvelý, ani úplne hrozný. Každý má v sebe niečo z toho, niečo z toho. Možno tam bolo pár vecí, ale takých nepodstatných.

Tris som si obľúbila, ale menej než napríklad Katniss alebo Tessu. Neviem čím to bolo. Najprv je zmätená a nevie čo robiť, potom je zas odvážna a celkom priateľská. Obľúbila som si ju hlavne kvôli tomu, ako sa dokázala vzdať jej pôvodnej frakcie a vyraziť na cestu doslova do neznáma. V Abnegation sa cítila nesvoja, aj ja som na začiatku postrehla, že nebola až taká selfless, ako by sa od nej v tejto frakcií očakávalo. A preto som aj spokojná s jej výberom Dauntless, hodí sa mi tam viac než hocikto iný.

Four Four Four FOUR! :4 On je dokonalý od začiatku až do konca. Najprv sa mi zdal až príliš neprístupný voči ostatným, ale po tom, ako sa začal baviť s Tris... Zo všetkých postáv ho mám asi najradšej. Prežil si toho strašne veľa, vystaval okolo seba akúsi bariéru, cez ktorú sa dostane len málokto / a Tris sa to podarilo /, je okolo neho toľko záhad a tajomstiev, ale ku koncu sa aj tak väčšinu dozvieme. Veronica ho asi lepšie vymyslieť nemohla.

Ďalej by som asi rada povedala svoj názor na Alberta. Jeden z tých, ktorý sa mi proste od začiatku nepáčil a keď sa s ním stalo to, čo sa s ním stalo.. Nesmútila som spolu s Tris. Ja som bola rada / hej hej, som hnusná /. Naopak, takého Willa som najprv až tak nevnímala v deji, ale potom ma to dostalo. Ale bola som rada, že aspoň chvíľu boli s Christinou spolu. Ďalší ship proste. Chris som mala moooc rada, ak by bola reálna, proste by bola moja kamarátka. O Ericovi mám zmiešané pocity. Ja viem, že je to bad boy, ale tak nejak... určite som ho mala radšej než Ala. Aj keď ma štvalo veľa vecí, čo spravil. Jeanine je, povedzme si to narovinu, záporáčka ako má byť. A ja záporáčky nemusím. Iba záporákov.

Nakoniec už asi spomeniem len film. Bola na premiére. Nesedela som doma na zadku, ale zodvihla som sa a išla som naň s bestie. A neľutujem. Ten film je dokonalosť. Bola som v kine, slintala som nad Theom Jamesom a videla som jeden z best movies ever. Ten pocit, keď na celé kino hovoríte, čo sa stane o päť minút, pretože ste už čítali knihu..no tí ľudia museli mať zo mňa radosť. Chýbalo mi tam iba pár scén, najviac však tá, ako sa FourTris bavili o jednom z Trisiných strachov, ktorý po tom rozhovore už pre ňu strachom nebol. A ešte tá scéna ako vypichli Edwardovi oko. Inak som všetko doslova žrala. Vodopády neboli, ale žeby sa dalo hovoriť o totálnej nerozhádzanosti, to nie... Na začiatku dávali aj trailer na TFiOS, lenže videla som len koniec, pretože som čakala v rade, kým mi neskontrolujú lístok. Potom šiel trailer aj na The Maze Runner, čo ma tiež potešilo, musím si prečítať tie knihy.

Kniha aj film rozhodne stoja za vašu pozornosť. Veronica je naozaj veľmi dobrá spisovateľka, obľúbila som si jej štýl a všetko. Aj keď som občas pochybovala o tom, čo na tej knihe všetci vidia, väčšina momentov ma proste dostala a slávnej Divergencii som prepadla aj ja. Tí, ktorí ste o nej zatiaľ len počuli, neváhajte a bežte si ju kúpiť, požičať alebo si aspoň pozrite film. Zaručene vás to bude baviť.

  

 "Juliette hasn’t touched anyone in exactly 264 days.The last time she did, it was an accident, but The Reestablishment locked her up for murder. No one knows why Juliette’s touch is fatal. As long as she doesn’t hurt anyone else, no one really cares. The world is too busy crumbling to pieces to pay attention to a 17-year-old girl. Diseases are destroying the population, food is hard to find, birds don’t fly anymore, and the clouds are the wrong color. The Reestablishment said their way was the only way to fix things, so they threw Juliette in a cell. Now so many people are dead that the survivors are whispering war – and The Reestablishment has changed its mind. Maybe Juliette is more than a tortured soul stuffed into a poisonous body. Maybe she’s exactly what they need right now.Juliette has to make a choice: Be a weapon. Or be a warrior"

Na začiatok sa chcem poďakovať Saoirse a Jass, že ma oboznámili s touto sériou. Dievčatá, ani neviete, ako som vám vďačná. Lebo Shatter Me je veľký príbeh. Keby nie je vás, nepoznám niečo také úžasné. Ďakujem ďakujem ďakujem!

Keby odo mňa chcete charakterizovať túto knihu jedným slovom, nejde to. Vážne nie. Ide o dnes už celkom ohraný, ale aj tak populárny žáner fantasy. Konkrétne dystopická fantasy. Keďže ja práve niečo takéto milujem, už len kvôli tomu som si ju proste musela prečítať. A viete..keď sa pred vami bookwormies rozprávajú o niečom dokonalom a vy o tom nič neviete..tak je to trochu skľučujúci pocit. Všetko ma dohnalo k tomu, aby som ju čo najskôr mohla poznať aj ja.

Som naozaj rada, že prvá kniha, ktorú som kompletne dočítala po anglicky je práve Shatter Me. Myslím, že je aj preložená, ale nemohla som vydržať. Stiahla som si ju z epubbudu do tabletu, kde mám z Google Play stiahnutú čítačku Cool Reader /mimochodom, môžem len a len odporučiť/ a zhodou okolností, podporuje aj formát epub, takže knihu som mala zadarmo. Najprv som sa trochu bála toho jazyka, či mi to nebude robiť problém, ale ukázalo sa, že aj keď som občas nerozumela polke opisom, v deji som sa nestrácala. A nejak som sa za týždeň aj čosi tým všetkým prelúskala. Možno by mi to trvalo aj menej, lenže času som kvôli prijímačkám mala menej než zvyčajne, ale aj tak som spokojná. A odteraz sa nebojím čítať po anglicky.

Autorkin štýl je dokonalosť sama o sebe. Tahereh je pani spisovateľka. Na začiatku bolo pre mňa trochu nepochopiteľné, ako to vlastne celé píše, ale znovu vďaka Jassinej recenzií som sa o tom štýle dozvedela viac a potom to už bolo v pohode. Milujem jej úžasné úžasné úžasné opakovanie sa slov, keď hlavná hrdinka Juliette chcela niečo zdôrazniť. Milujem jej voľný štýl písania, kde nezáleží, či vynechá čiarku alebo dá niečo gramaticky inak. A úplne najviac milujem jej prečiarknuté časti, kde si vlastne Juliette pomyslela niečo, čo hneď nahradila iným slovom alebo si uvedomila, že to má brať inak. Keby som to celé mala opísať jedným slovným spojením, je to jeden z najlepších štýlov písania vôbec. V dnešnej dobe je ťažké byť orignálny, ale Tahereh sa to podarilo a do svojich diel vniesla niečo nové.

Čo sa týka deja, ten bol jedným slovom catchy. Stále sa tam niečo dialo. Síce tam boli časti - hlavne na začiatku - kde Juliette veľa premýšľala, ale ku koncu to malo rýchly spád. Nebolo toho však na jednom mieste veľa, znova to autorka spravila naozaj dobre. Kniha má presne 50 kapitol /+ prológ a epilóg/, lenže nie sú nejak dlhé, skôr také kratšie. A v 8/10 z nich boli na konci každej kapitoly nejaké zvraty. Bolo to asdfghjasdfg. Vážne, z celej knihy sa mi asi toto páčilo najviac, čo sa týka z hľadiska deja.

Postáv tam nebolo nejako veľa, ale zas ani málo. No všetky z nich som si nejako obľúbila. Juliette je ten typ, ktorý je na začiatku ustráchaný, ale čím príbeh pokračuje ďalej, mení sa. Dobre, možno som ju nemala tak rada ako napríklad Katniss, ale aj ona je istým spôsobom hrdinka, ktorá sa vám dostane pod kožu.

Z mužských dospelejších postáv ma dostali dve. Adam a Warner. Tak odlišní, ale zároveň niečím podobní. Nechcem tu dávať nejak veľa spoilerov, ale tento si neodpustím. Obidvaja totiž chcú získať Juliette. Adam je ten typický awwww slaďouš. A Warner naopak sexy záporák. Keby sa mám rozhodnúť, koho shippujem, asi dám prednosť Warnerovi a Juliette. Občas mám proste radšej takých bad boyov /a v poslednom čase aj v realite..uhmm../. Potom mám moc moc moc rada Jamesa. Taký chutný malý bráško. Adamov bráško. Ukecaný bráško. Castle mi pripadá ako niekto mentálne nad. Taký, čo si od vás nežiada rešpekt, ale aj tak ho dostane. A nakoniec Kenji. Sarkastický, ochranársky, večne hašteriaci sa drzúň. Teraz ma tak napadá, ako si to znovu čítam, že v knihe nie sú skoro žiadne dievčenské postavy, ale chlapov je tam až-až. Zaujímavé.

Také zhrnutie.. Shatter Me je kniha, ktorá vás buď dostane komplet na kolená, alebo ju so zhnusením odložíte do police po prečítaní prvých strán. Inak to ani nejde. A ja som si ju musela zamilovať. Seriously, Tahereh Mafi je jedna z najlepších v jej odbore. Ja som si obľúbila takto strašne moc viacero fantasy sérií, túto môžem porovnávať s niečím takým známym ako The Hunger Games alebo Harry Potter. Áno, u vás sa možno nie, ale u mňa sa dostala až tak vysoko. Odpoveď na otázku, či po nej máte siahnuť z tohto hádam vyčítate sami. ))

 

"V deň, keď začala snehová búrka, nikto netušil, že bude trvať celý týždeň. Malebný pohľad z okna čoskoro zahalia nekonečné záveje snehu. Všetci zostanú uväznení vo svojich domovoch a ostáva im len dúfať, že prežijú...Scotty a jeho kamoši Pete a Jason patria k posledným siedmim študentom, ktorí čakajú v budove svojej strednej školy, kým po nich niekto príde. Čoskoro im však dôjde, že im nezostáva nič iné, než v škole prenocovať. Čo z ich pohľadu vôbec nevyzerá ako zlý nápad, pretože tam s nimi zostali aj dve dievčatá. Zrazu však vypadne prúd a kúrenie prestane fungovať. Na opustenú budovu doľahne tma a chlad. Na streche sa hromadí sneh, ktorý ich môže každú chvíľu zavaliť. Dni plynú, snehové záveje sú vyššie a vyššie, v škole je šialená zima, trápi ich hlad a nešťastné myšlienky. Všetci si uvedomia, že nastáva boj o prežitie a že budú musieť učiniť najťažšie rozhodnutie vo svojich životoch."

Kniha sa ku mne dostala úplnou náhodou. V knižnici som si pozerala policu nových a odporúčaných titulov, no a táto mi tak padla do oka. Zaujala ma názvom a obálkou, neskôr aj obsahom. Bolo to čosi iné, také reálne a originálne zároveň. Pustila som sa do nej hneď v ten deň a dočítala som ju o dva dni nato. A musím priznať, že ma sklamala.

Dej bol na začiatku plynulý, no ako som čítala ďalej, asi od tridsiatej až do stoštyridsiatej strany sa nič dokopy nedialo. Autor tam opisoval, ako to prežívali, čo robili. Podľa mňa bola táto časť moc roztiahnutá a naopak dej v druhej polovici knihy ubiehal moc rýchlo. Páčilo sa mi to na začiatku a na konci tam bola nejaká tá akcia a čítalo sa mi lepšie.

Čo sa týka postáv, bolo to pre mňa odlišné aj tým, že je to písané z pohľadu 16-ročného chalana. Hlavný hrdina pre mňa nebl ničím zaujímavý, rozhodne som si ho neobľúbila a nevžila sa doňho natoľko, ako do postáv z iných príbehov. Ani ostatní ma nejako nezaujali, možno som si obľúbila Jasona, on bola taký iný, možno kvôli tomu, že mal snahu pomôcť väčšiu ako zvyšok postavením snežného skútra. Nechcem moc spoilerovať, ak by si to niekto z vás chcel prečítať, ale jedna vec mnou pohla viac ako ostatné - jedna z postáv sa nevyhla smrti, čo som ja osobne prežívala tak najviac z celého príbehu.

Koniec sa mi zdal byť dosť otvorený, Michael Northrop by mohol urobiť aj pokračovanie. Páčilo sa mi, že nebolo prezradené ako to všetko skončí a je to napísané tak hmlisto. Keby som narazila na druhý diel, zobrala by som ho, no skôr zo zvedavosti, či sa autor poučil zo svojich chýb. Inak asi ani nie.

"Odkedy Hazel v trinástich rokoch diagnostikovali rakovinu štítnej žľazy v štvrtom štádiu, pripravovala sa na vlastnú smrť. Potom sa stal medicínsky zázrak a metastázy v pľúcach sa jej zmenšili. Odvtedy nechodí do školy, nemá priateľov a nevie, ako vyzerá normálny život, lebo je hadičkami pripútaná ku kyslíkovej fľaši a užíva silné lieky, aby sa nádory nerozširovali ďalej. Na nenávidenom stretnutí podpornej skupiny pre pacientov s rakovinou však spozná Augusta Watersa, ktorý má štýl, rakovinu na ústupe a oči len pre ňu. S ním začne objavovať dosiaľ nepoznaný svet lásky na pomedzí života a smrti."

Musím sa priznať, že kým som poriadne..vstrebala, alebo ako to nazvať, túto knihu, ubehlo niekoľko hodín. A teraz neviem, čím začať túto recenziu. Asi to bude autor, pretože John Green je jednoducho jeden z najlepších. Strašne ho obdivujem, že dokázal napísať taký úžasný príbeh s takou ťažkou témou, ktorou je rakovina. Urobil to tak, akoby sám niečo podobné zažíval, nesnažil sa tam vypísať nejaké výmysly a fámy, ako tí ľudia žijú, opisoval iba krutú realitu. Príbeh vyzeral tak, ako keby to bolo skutočné, proste nič tam nevyzeralo ako vymyslené. Miestami to bolo vtipné, inde som zas skoro plakala.. Proste ten typ knihy, pri ktorej sa vám chce plakať aj smiať. Teda zas, smiať ako smiať..skôr usmievať. Bolo to pútavé, doslova som potrebovala vedieť, čo sa stane ďalej a tak mi ju trvalo prečítať dva dni - bola to prvá kniha, ktorú som prečítala tento rok a neľutujem.

Postavy..Hazel, ako hlavná hrdinka bola odlišná už len tou chorobou. Bola oveľa silnejšia, ako iní ľudia a bojovala, ale zároveň vedela, že nemá veľkú šancu uspieť. Zároveň sa zmierila so zlým, ale snažila sa o dobré, až do poslednej chvíle. Väčšinou sa zachovala úplne nepredvídateľne /aspoň ja som mala taký pocit/ a aj to dodávalo všetkému taký iný spád. Keďže knižka bola písaná z jej pohľadu, vnímala som ju skôr tak, ako ona vnímala samú seba, a nie z pohľadu druhých.

Potom Gus. Pre mňa asi najobľúbenejšia postava z celej knihy. Síce nie s úplne dokonalým výzorom či bez jednej chyby, ale s takou úžasnou osobnosťou. Žartoval, bol romantik, mal ťažkú minulosť.. a tiež bol silný, rovnako ako Hazel. Rakovina mu zobrala nohu, ale bol úplne ako normálny človek. Vlastne, ja som si ich nejak všetkých predstavovala ako zdravých. Najprv som ich chorobu nevnímala, ale keď sa za tým teraz obraciam, uvedomujem si, aké to mali v skutočnosti ťažké.

Nedalo by sa povedať, že som nejakú postavu nemala rada, alebo priamo neznášala, no nejak mi nebol sympatický Peter Van Houten. Aj keď ku koncu bol taký, aký bol, stále mi v ušiach rezonovalo to, čo povedal Hazel a Augustovi v Amsterdame.

 

/SPOILER/ Koniec..nie neplakala som, aj keď to skončilo tak, ako to skončilo. Lebo ja som pri knihe ešte nikdy neplakala. Pri niektorých bookwormies, ktoré to tak dokážu prežívať, sa cítim trochu..odlišne, ale jednoducho, mňa skoro nič nerozplače. No nedá sa povedať, že by som nebola v šoku. A práve pri tejto knihe som bola. Trvalo mi nejakú dobu, kým som si uvedomila, že Gus je preč, už nikdy sa nezasmeje s Hazel a nikdy nepôjdu spolu do Srdca Kríža. A dostalo ma to - ako by nemohlo, keď som ho mala najradšej?! Dobre, čakala som, že niekto umrie, ale že by to bol on, ten chalan ktorý takmer prekonal všetko a potom na koniec práve on podľahol? Práve preto sa mi to zdalo neuveriteľné. A Hazel vydržala. Pamätám si, ako na začiatku knihy, keď sa dozvedela o smrti bývalej Gusovej priateľky, si hovorila, aký to musí byť strašný pocit. Nakoniec to ona sama prežívala. Ani nechcem vedieť, ako sa musela cítiť, ja by som to nevydržala..Už len to dokazuje, ako veľmi bola silná.

Na záver, táto kniha bola rozhodne jedna z najlepších, ktoré som kedy držala v ruke. Áno, nebola som so všetkým do bodky spokojná, ale chápem, že keby sa niektoré veci nestali, asi by to nebolo ono. John to vystihol, lepšie to asi ani napísať nemohol. A to mi potvrdilo aj to, že keď budem mať možnosť, siahnem aj po iných dielach od tohto autora. Tí, ktorí váhali, či si to prečítať, už to nerobte a rovno začnite, neoľutujete.