heaven of infinities

Dej sa mi od začiatku páčil. Možno to je už taký obkukaný námet, ale mne sadol. Film je natočený podľa rovnomennej knihy od Nicholasa Sparksa, ktorého si môžete spojiť s The Last Song, Safe Haven alebo The Notebook. Všetko sú to diela plné romantiky, takže aj v tomto jej nájdete naozaj veľa. Ako ste mohli vyčítať z anotácie, v lete sa na pláži zoznámia dvaja mladí ľudia - Savanna a John. Vojakovi pripadá od začiatku sympatická, a tak jej neváha pomôcť. Po náhodnom stretnutí prichádzajú ďalšie, tentoraz už dohodnuté a z Johna a Savanny sa stane pár. John ju zoznamuje s otcom, prežívajú spolu krásne chvíle, Savanna zistí, kým chce byť v budúcnosti a všetko vyzerá dokonale. Potom však príde problém, ako všade. John musí odcestovať, pridať sa k armáde, ísť až do ďalekého Iraku. Musia sa rozlúčiť. Niekoľko dní spolu vôbec nie sú v kontakte, až príde na rad taká pointa celého filmu. Začnú si písať listy. Savanna čaká každý deň, či niečo neobjaví v schránke a John zas zakaždým, keď vidí akúsi donáškovú helikoptéru s vrecami plnými listov, dúfa, že tam objaví jeden, ktorý bude patriť práve jemu. Takto to ide niekoľko mesiacov, až zrazu príde Johnovi posledný. Jeden list mu úplne zmení život. List, v ktorom mu Savanna vysvetlí, ako to je v jej živote. Dozvedá sa, že preňho tam už viac nie je toľko miesta, ako predtým. Že sa musia rozlúčiť. Záver je.. páčil sa mi. Možno to neskončilo tak, ako by ste čakali, ale potom si uvedomíte, že Nicholas to vymyslel úžasne. Že v tomto filme zobrazil ako funguje reálny život, žiadne rozprávky. Nechcem sem dávať všetok dej, aby ak si to náhodou pozriete, ste v tom mali aj nejaké prekvapenia. Možno potom niektorí, rovnako ako ja, najprv nepochopíte, prečo sa to tak ukončí. Ale ak by to bolo inak, už by sa mi to asi toľko nepáčilo.

Ak sa mám vyjadriť k postavám, musím priznať, že všetky nejak zapadajú do deja. John je obyčajný, mladý vojak na dovolenke, alebo ako to nazvať. Je pozorný, športuje, nesnaží sa byť niekým iným. Má výbušnú povahu, ktorá to niekoľkokrát vo filme skomplikuje, ale ak nemá dôvod, neovláda ho hnev. Jeho som si tam obľúbila asi najviac. Teda určite viac, ako Savannu. Hrá ho navyše Channing Tatum, takže...toto asi nemusím komentovať. Úplne mi tam sedí, v tej role si ani neviem predstaviť nikoho iného. 

Savanna je také milé, občas dievča utiahnuté do samej seba. Nepatrí k tým, ktoré sa musia predvádzať za každú cenu, skôr zaujme takou svojou nevinnosťou a túžbou pomáhať iným. Aj tu bola zvolená skvelá herečka - Amanda Seyfried, ktorú môžete poznať napríklad z The Vampire Diaries. Cast bola do toho filmu vybratá naozaj tak, že sa mi to páči. Ona s Channingom.. Keby sú aj v normálnom živote pár, sedia mi k sebe. Vo filme sa nejak navzájom dopĺňajú, ona Johna tak upokojuje a povzbudzuje, on ju zas tak ochráni a zastane sa jej, keď treba. 

 Objavuje sa tu aj veľa ďalších postáv, takže to zhrniem nejak v skratke. John predstavuje Savannu aj svojmu otcovi, najprv s pochybnosťami, pretože jeho otec je autista. To, samozrejme, najprv ani len netuší, ale Savanna mu to po nejakom čase oznámi. Tento pán má jednu veľkú záľubu - zbieranie mincí. Dá sa povedať, že práve minciam a synovi venuje celý svoj život. Tie drobné veci majú preňho obrovský význam. Pripúšťa si k sebe veľmi málo ľudí, dokonca len dvoch - Savannu a Johna. Mne sa veľmi páčil jeho vzťah ku dievčaťu jeho syna. Vážne som si ho obľúbila, o to ťažšie som niesla jeho problémy v živote zobrazenom v tomto filme.

Ďalej sa tu objavuje akýsi rodinný priateľ Savanny so svojím synčekom. Malý je tiež autista, zas ako keby naopak, Savanna ho predstaví Johnovi a tí dvaja sa nájdu, aj keď to je iba také dočasné. Ten chlapec bola ďalšia - a posledná - z postáv, ktoré ma v tomto filme zaujali. Ešte sú tam rodinní príslušníci, vojaci z armády a zároveň Johnovi priatelia. Ak by som si to mala zhrnúť, najlepšie vykreslené sú tie hlavné postavy, ktoré som opísala, potom tam už ani nikto iný nie je, len vážne také vedľajšie. Celkovo, ľudia tam mali chyby, svoje význačné vlastnosti a charakter, len u niekoho bol výraznejší, u niekoho menej. 

Zhrnutie na koniec. Ak hľadáte niečo oddychové, pri čom si možno aj poplakáte, nájdete v tom veľa romantiky a zároveň krutú realitu, toto je film práve pre vás. Nemusí vás ohúriť tak, že po ňom nebudete rozmýšľať o ničom inom, ale rozhodne vo vás niečo zanechá. Pocit, že nie všetko je v živote dokonalé, ale aj tak sa tu nájdu chvíle, ktoré sú jednoducho nezabudnuteľné. 

Na blogu nechcem mať len recenzie, chcem ich striedať s takýmito "oddychovejšími" článkami, kde sa budú nachádzať playlisty, tagy, úvahy, poviedky a podobne. Ešte neviem presne, kedy tu budú a ako budú takéto články vyzerať, no rozhodne tu nejaké chcem mať. Toto je prvý z nich. Tento tag som našla na jednom blogu, keď som hľadala nejaký, pomocou ktorého by ste sa o mne mohli dozvedieť nové veci. Dúfam, že niekomu nevadí takáto dĺžka článkov, lebo ja proste kratšie písať neviem... Ale ak by vám to nejak strašne vadilo, napíšte, ja sa budem snažiť písať inak.

somadjinn

Follow my blog with Bloglovin

  

 "Juliette hasn’t touched anyone in exactly 264 days.The last time she did, it was an accident, but The Reestablishment locked her up for murder. No one knows why Juliette’s touch is fatal. As long as she doesn’t hurt anyone else, no one really cares. The world is too busy crumbling to pieces to pay attention to a 17-year-old girl. Diseases are destroying the population, food is hard to find, birds don’t fly anymore, and the clouds are the wrong color. The Reestablishment said their way was the only way to fix things, so they threw Juliette in a cell. Now so many people are dead that the survivors are whispering war – and The Reestablishment has changed its mind. Maybe Juliette is more than a tortured soul stuffed into a poisonous body. Maybe she’s exactly what they need right now.Juliette has to make a choice: Be a weapon. Or be a warrior"

Na začiatok sa chcem poďakovať Saoirse a Jass, že ma oboznámili s touto sériou. Dievčatá, ani neviete, ako som vám vďačná. Lebo Shatter Me je veľký príbeh. Keby nie je vás, nepoznám niečo také úžasné. Ďakujem ďakujem ďakujem!

Keby odo mňa chcete charakterizovať túto knihu jedným slovom, nejde to. Vážne nie. Ide o dnes už celkom ohraný, ale aj tak populárny žáner fantasy. Konkrétne dystopická fantasy. Keďže ja práve niečo takéto milujem, už len kvôli tomu som si ju proste musela prečítať. A viete..keď sa pred vami bookwormies rozprávajú o niečom dokonalom a vy o tom nič neviete..tak je to trochu skľučujúci pocit. Všetko ma dohnalo k tomu, aby som ju čo najskôr mohla poznať aj ja.

Som naozaj rada, že prvá kniha, ktorú som kompletne dočítala po anglicky je práve Shatter Me. Myslím, že je aj preložená, ale nemohla som vydržať. Stiahla som si ju z epubbudu do tabletu, kde mám z Google Play stiahnutú čítačku Cool Reader /mimochodom, môžem len a len odporučiť/ a zhodou okolností, podporuje aj formát epub, takže knihu som mala zadarmo. Najprv som sa trochu bála toho jazyka, či mi to nebude robiť problém, ale ukázalo sa, že aj keď som občas nerozumela polke opisom, v deji som sa nestrácala. A nejak som sa za týždeň aj čosi tým všetkým prelúskala. Možno by mi to trvalo aj menej, lenže času som kvôli prijímačkám mala menej než zvyčajne, ale aj tak som spokojná. A odteraz sa nebojím čítať po anglicky.

Autorkin štýl je dokonalosť sama o sebe. Tahereh je pani spisovateľka. Na začiatku bolo pre mňa trochu nepochopiteľné, ako to vlastne celé píše, ale znovu vďaka Jassinej recenzií som sa o tom štýle dozvedela viac a potom to už bolo v pohode. Milujem jej úžasné úžasné úžasné opakovanie sa slov, keď hlavná hrdinka Juliette chcela niečo zdôrazniť. Milujem jej voľný štýl písania, kde nezáleží, či vynechá čiarku alebo dá niečo gramaticky inak. A úplne najviac milujem jej prečiarknuté časti, kde si vlastne Juliette pomyslela niečo, čo hneď nahradila iným slovom alebo si uvedomila, že to má brať inak. Keby som to celé mala opísať jedným slovným spojením, je to jeden z najlepších štýlov písania vôbec. V dnešnej dobe je ťažké byť orignálny, ale Tahereh sa to podarilo a do svojich diel vniesla niečo nové.

Čo sa týka deja, ten bol jedným slovom catchy. Stále sa tam niečo dialo. Síce tam boli časti - hlavne na začiatku - kde Juliette veľa premýšľala, ale ku koncu to malo rýchly spád. Nebolo toho však na jednom mieste veľa, znova to autorka spravila naozaj dobre. Kniha má presne 50 kapitol /+ prológ a epilóg/, lenže nie sú nejak dlhé, skôr také kratšie. A v 8/10 z nich boli na konci každej kapitoly nejaké zvraty. Bolo to asdfghjasdfg. Vážne, z celej knihy sa mi asi toto páčilo najviac, čo sa týka z hľadiska deja.

Postáv tam nebolo nejako veľa, ale zas ani málo. No všetky z nich som si nejako obľúbila. Juliette je ten typ, ktorý je na začiatku ustráchaný, ale čím príbeh pokračuje ďalej, mení sa. Dobre, možno som ju nemala tak rada ako napríklad Katniss, ale aj ona je istým spôsobom hrdinka, ktorá sa vám dostane pod kožu.

Z mužských dospelejších postáv ma dostali dve. Adam a Warner. Tak odlišní, ale zároveň niečím podobní. Nechcem tu dávať nejak veľa spoilerov, ale tento si neodpustím. Obidvaja totiž chcú získať Juliette. Adam je ten typický awwww slaďouš. A Warner naopak sexy záporák. Keby sa mám rozhodnúť, koho shippujem, asi dám prednosť Warnerovi a Juliette. Občas mám proste radšej takých bad boyov /a v poslednom čase aj v realite..uhmm../. Potom mám moc moc moc rada Jamesa. Taký chutný malý bráško. Adamov bráško. Ukecaný bráško. Castle mi pripadá ako niekto mentálne nad. Taký, čo si od vás nežiada rešpekt, ale aj tak ho dostane. A nakoniec Kenji. Sarkastický, ochranársky, večne hašteriaci sa drzúň. Teraz ma tak napadá, ako si to znovu čítam, že v knihe nie sú skoro žiadne dievčenské postavy, ale chlapov je tam až-až. Zaujímavé.

Také zhrnutie.. Shatter Me je kniha, ktorá vás buď dostane komplet na kolená, alebo ju so zhnusením odložíte do police po prečítaní prvých strán. Inak to ani nejde. A ja som si ju musela zamilovať. Seriously, Tahereh Mafi je jedna z najlepších v jej odbore. Ja som si obľúbila takto strašne moc viacero fantasy sérií, túto môžem porovnávať s niečím takým známym ako The Hunger Games alebo Harry Potter. Áno, u vás sa možno nie, ale u mňa sa dostala až tak vysoko. Odpoveď na otázku, či po nej máte siahnuť z tohto hádam vyčítate sami. ))

"Some infinities are bigger than other infinities." - John Green

 

Áno, ak sa pýtate, aj Julls prepadla blogspotu. A týmto článkom sa oficiálne pridáva ku veľkému sťahovaniu národov sem z blogu.cz. Niektorí ma možno už poznáte, niektorí nie. Niektorí ste možno vedeli, že sa tu chcem úplne presťahovať, niektorí nie. Ale teraz to už vedia všetci. Omg, zasa melem. Nemám rada úvodné články. Toto nie je môj prvý blog na tejto doméne, takže tu nie som až taká nová. Blogger mi pripadá čistejší, profesionálnejší, síce zložitejší, ale obľúbila som si ho viac. A tak som tu, na novej adrese, kde začínam úplne odznova. A musím priznať, že je to fajn pocit.

Nechcem nejako meniť zameranie. Možno len, že tu nájdete viac recenzií, či už na knihy alebo na filmy. Tiež sa tu objaví nejaká moja obľúbená hudba či tagy. Jednoducho to, čo ma zaujme a o čom budem mať chuť písať. Nechcem to tu brať ako povinnosť. Lebo na woolie, čo bol môj predošlý blog, som to teraz ku koncu tak brala... Škrelo ma, že neprispievam, ale nemala som na to chuť. Verím, že tu sa niečo takéto nestane. 

Ak vás náhodou zaujíma citát na začiatku... Práve ním som sa inšpirovala ku vytvoreniu názvu. John je mimoriadny človek s dielami, aké má málokto. A som rada, že prvé slová, ktoré tu píšem, sú práve od neho. 

V tomto článku sa vám nechcem nejako predstavovať - odhliadnuc od toho, že to nemám rada -, spoznáte ma v ďalších článkoch, ktoré by tu mali pribúdať pravidelne. Nechcem nič sľubovať, lebo potom to aj tak nedodržím.. Neviem, ako tu skončím, čo tu zo mňa bude, predsa len, toto je niečo úplne iné ako jednoduchý blog.cz. A bola by som šťastná, kebyže aj ten blog vyzerá inak. Sama som zvedavá, čo z tohto celého vznikne. Ale verím, že s tým budem spokojná.

 

"V deň, keď začala snehová búrka, nikto netušil, že bude trvať celý týždeň. Malebný pohľad z okna čoskoro zahalia nekonečné záveje snehu. Všetci zostanú uväznení vo svojich domovoch a ostáva im len dúfať, že prežijú...Scotty a jeho kamoši Pete a Jason patria k posledným siedmim študentom, ktorí čakajú v budove svojej strednej školy, kým po nich niekto príde. Čoskoro im však dôjde, že im nezostáva nič iné, než v škole prenocovať. Čo z ich pohľadu vôbec nevyzerá ako zlý nápad, pretože tam s nimi zostali aj dve dievčatá. Zrazu však vypadne prúd a kúrenie prestane fungovať. Na opustenú budovu doľahne tma a chlad. Na streche sa hromadí sneh, ktorý ich môže každú chvíľu zavaliť. Dni plynú, snehové záveje sú vyššie a vyššie, v škole je šialená zima, trápi ich hlad a nešťastné myšlienky. Všetci si uvedomia, že nastáva boj o prežitie a že budú musieť učiniť najťažšie rozhodnutie vo svojich životoch."

Kniha sa ku mne dostala úplnou náhodou. V knižnici som si pozerala policu nových a odporúčaných titulov, no a táto mi tak padla do oka. Zaujala ma názvom a obálkou, neskôr aj obsahom. Bolo to čosi iné, také reálne a originálne zároveň. Pustila som sa do nej hneď v ten deň a dočítala som ju o dva dni nato. A musím priznať, že ma sklamala.

Dej bol na začiatku plynulý, no ako som čítala ďalej, asi od tridsiatej až do stoštyridsiatej strany sa nič dokopy nedialo. Autor tam opisoval, ako to prežívali, čo robili. Podľa mňa bola táto časť moc roztiahnutá a naopak dej v druhej polovici knihy ubiehal moc rýchlo. Páčilo sa mi to na začiatku a na konci tam bola nejaká tá akcia a čítalo sa mi lepšie.

Čo sa týka postáv, bolo to pre mňa odlišné aj tým, že je to písané z pohľadu 16-ročného chalana. Hlavný hrdina pre mňa nebl ničím zaujímavý, rozhodne som si ho neobľúbila a nevžila sa doňho natoľko, ako do postáv z iných príbehov. Ani ostatní ma nejako nezaujali, možno som si obľúbila Jasona, on bola taký iný, možno kvôli tomu, že mal snahu pomôcť väčšiu ako zvyšok postavením snežného skútra. Nechcem moc spoilerovať, ak by si to niekto z vás chcel prečítať, ale jedna vec mnou pohla viac ako ostatné - jedna z postáv sa nevyhla smrti, čo som ja osobne prežívala tak najviac z celého príbehu.

Koniec sa mi zdal byť dosť otvorený, Michael Northrop by mohol urobiť aj pokračovanie. Páčilo sa mi, že nebolo prezradené ako to všetko skončí a je to napísané tak hmlisto. Keby som narazila na druhý diel, zobrala by som ho, no skôr zo zvedavosti, či sa autor poučil zo svojich chýb. Inak asi ani nie.

"Odkedy Hazel v trinástich rokoch diagnostikovali rakovinu štítnej žľazy v štvrtom štádiu, pripravovala sa na vlastnú smrť. Potom sa stal medicínsky zázrak a metastázy v pľúcach sa jej zmenšili. Odvtedy nechodí do školy, nemá priateľov a nevie, ako vyzerá normálny život, lebo je hadičkami pripútaná ku kyslíkovej fľaši a užíva silné lieky, aby sa nádory nerozširovali ďalej. Na nenávidenom stretnutí podpornej skupiny pre pacientov s rakovinou však spozná Augusta Watersa, ktorý má štýl, rakovinu na ústupe a oči len pre ňu. S ním začne objavovať dosiaľ nepoznaný svet lásky na pomedzí života a smrti."

Musím sa priznať, že kým som poriadne..vstrebala, alebo ako to nazvať, túto knihu, ubehlo niekoľko hodín. A teraz neviem, čím začať túto recenziu. Asi to bude autor, pretože John Green je jednoducho jeden z najlepších. Strašne ho obdivujem, že dokázal napísať taký úžasný príbeh s takou ťažkou témou, ktorou je rakovina. Urobil to tak, akoby sám niečo podobné zažíval, nesnažil sa tam vypísať nejaké výmysly a fámy, ako tí ľudia žijú, opisoval iba krutú realitu. Príbeh vyzeral tak, ako keby to bolo skutočné, proste nič tam nevyzeralo ako vymyslené. Miestami to bolo vtipné, inde som zas skoro plakala.. Proste ten typ knihy, pri ktorej sa vám chce plakať aj smiať. Teda zas, smiať ako smiať..skôr usmievať. Bolo to pútavé, doslova som potrebovala vedieť, čo sa stane ďalej a tak mi ju trvalo prečítať dva dni - bola to prvá kniha, ktorú som prečítala tento rok a neľutujem.

Postavy..Hazel, ako hlavná hrdinka bola odlišná už len tou chorobou. Bola oveľa silnejšia, ako iní ľudia a bojovala, ale zároveň vedela, že nemá veľkú šancu uspieť. Zároveň sa zmierila so zlým, ale snažila sa o dobré, až do poslednej chvíle. Väčšinou sa zachovala úplne nepredvídateľne /aspoň ja som mala taký pocit/ a aj to dodávalo všetkému taký iný spád. Keďže knižka bola písaná z jej pohľadu, vnímala som ju skôr tak, ako ona vnímala samú seba, a nie z pohľadu druhých.

Potom Gus. Pre mňa asi najobľúbenejšia postava z celej knihy. Síce nie s úplne dokonalým výzorom či bez jednej chyby, ale s takou úžasnou osobnosťou. Žartoval, bol romantik, mal ťažkú minulosť.. a tiež bol silný, rovnako ako Hazel. Rakovina mu zobrala nohu, ale bol úplne ako normálny človek. Vlastne, ja som si ich nejak všetkých predstavovala ako zdravých. Najprv som ich chorobu nevnímala, ale keď sa za tým teraz obraciam, uvedomujem si, aké to mali v skutočnosti ťažké.

Nedalo by sa povedať, že som nejakú postavu nemala rada, alebo priamo neznášala, no nejak mi nebol sympatický Peter Van Houten. Aj keď ku koncu bol taký, aký bol, stále mi v ušiach rezonovalo to, čo povedal Hazel a Augustovi v Amsterdame.

 

/SPOILER/ Koniec..nie neplakala som, aj keď to skončilo tak, ako to skončilo. Lebo ja som pri knihe ešte nikdy neplakala. Pri niektorých bookwormies, ktoré to tak dokážu prežívať, sa cítim trochu..odlišne, ale jednoducho, mňa skoro nič nerozplače. No nedá sa povedať, že by som nebola v šoku. A práve pri tejto knihe som bola. Trvalo mi nejakú dobu, kým som si uvedomila, že Gus je preč, už nikdy sa nezasmeje s Hazel a nikdy nepôjdu spolu do Srdca Kríža. A dostalo ma to - ako by nemohlo, keď som ho mala najradšej?! Dobre, čakala som, že niekto umrie, ale že by to bol on, ten chalan ktorý takmer prekonal všetko a potom na koniec práve on podľahol? Práve preto sa mi to zdalo neuveriteľné. A Hazel vydržala. Pamätám si, ako na začiatku knihy, keď sa dozvedela o smrti bývalej Gusovej priateľky, si hovorila, aký to musí byť strašný pocit. Nakoniec to ona sama prežívala. Ani nechcem vedieť, ako sa musela cítiť, ja by som to nevydržala..Už len to dokazuje, ako veľmi bola silná.

Na záver, táto kniha bola rozhodne jedna z najlepších, ktoré som kedy držala v ruke. Áno, nebola som so všetkým do bodky spokojná, ale chápem, že keby sa niektoré veci nestali, asi by to nebolo ono. John to vystihol, lepšie to asi ani napísať nemohol. A to mi potvrdilo aj to, že keď budem mať možnosť, siahnem aj po iných dielach od tohto autora. Tí, ktorí váhali, či si to prečítať, už to nerobte a rovno začnite, neoľutujete.